Ani veľryba nie je ryba.

Autor: Jozef Stasík | 1.5.2011 o 23:35 | (upravené 1.5.2011 o 23:51) Karma článku: 2,01 | Prečítané:  520x

Áno, nie je. Hoci sa tak volá a dokonca aj tak vyzerá. To, že ide o cicavca, sme sa učili ešte na základnej škole spolu s ďalším množstvom najrozličnejších faktov, ktoré si pár rokov po škole už takmer nik nepamätá. Neučili sme sa však to, čo by nám v praktickom živote viac pomohlo. Ekonomika alebo právo sú na základných školách takmer tabu. Len tak sa môže stať, že sa zdravotné poisťovne, a to celkom vážne, považujú za poisťovne. Aj napriek tomu, že sa, podobne ako veľryby, tak volajú, poisťovňami rozhodne nie sú. Rovnakými poisťovňami sú napríklad ministerstvo vnútra, mesto Bratislava alebo Grécka republika.

Bežná poisťovňa pracuje s rizikom, po preskúmaní rizika tvorí poistné podmienky a najmä určuje poistné sadzby, ktoré neustále kontroluje a prispôsobuje vývoju jednotlivých rizík.

Zdravotné poisťovne iba rozdeľujú daň (zdravotný odvod).

Inak, tešme sa, že zdravotné poisťovne riziko neoceňujú. Pre niektoré kategórie ľudí by boli sadzby poistného likvidačné.

Komerčné poisťovne vyplatia poistné plnenie individuálne na základe poistnej zmluvy a podľa rozhodnutia poisteného zväčša na jeho účet. Rozhodne nefinancujú nemocnice, autoservisy alebo inštalatérov. Naopak, zdravotné poisťovne platia nemocnice, lekárov a lieky. Nie podľa želania ich klienta, ale plošne, na základe vlastného rozhodnutia po odrátaní nákladov na prevádzku a zisk.

Komerčné poisťovne poisťujú väčšinou na základe dobrovoľného rozhodnutia klienta, platiť zdravotné odvody (daň) je povinnosťou každého občana a každej firmy za svojich zamestnancov.

Štát sa kedysi rohodol, že niektoré služby pre občanov bude zabezpečovať sám. Ide o obranu, bezpečnosť, sociálnu starostlivosť, vzdelávanie, ale napríklad aj o zdravie. Na financovanie používa prostriedky z daní. Je záhadou, prečo časť daní nazýva inak - odvody. To, že niektoré dane necháva ďalším subjektom aj vyberať, je obrovské mrhanie zdrojmi a vizitka schopností najrôznejších garnitúr, ktoré sa striedajú pri vedení tohto štátu. S jedným dlžníkom totiž pracuje daňový úrad, sociálna poisťovňa a ak má dlžník zamestnancov, tak aj všetky zdravotné poisťovne. Minimálne teda štyria zamestnanci platení z našich daní, štyri druhy korešpondencií, štyri stĺpce šéfov nad týmito vymáhačmi.

Zrejme na základe názvu inštitúcie, ktorá distribuuje zdravotnú daň, vznikla myšlienka, že keď bude rozdeľovať rovnaký objem zdrojov viac konkurujúcich si súkromných subjektov, zdravotníctvo sa zázračne zlepší. Také ekonomické perpetuum mobile. Zaujímavé, že využitie rovnakej myšlienky nám neponúklo viac ministerstiev vnútra, viac konkurujúcich si bratislavských magistrátov a napodiv ani niekoľko gréckych republík. Všetky tieto subjekty totiž robia presne to isté - distribuujú dane, tak aby zvládli svoje úlohy.

Myšlienka zrejme vznikla z ďalšej, často opakovanej tézy, že súkromné podniky sú riadené lepšie ako verejné. Výskumy to vyvrátili (pozor, hovoria iba o spravovaní podniku, nie napríklad o inováciách). Pochopiteľne, týkali sa iba  štátov, kde sa pri vládnutí nestriedajú zlodeji a, v ktorých potom možno očakávať, že nominanti v predstavenstvách a dozorných radách budú zväčša takí istí. A rozhodne netreba zabúdať na dojemnú symbiózu verejného a súkromného sektora pri podobných praktikách.

Podstatnejšie je, že zámer štátu bol zabezpečiť dostupnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých a na tento účel vyčlenil časť daní. Súkromná firma, ktorá sa rohodne distribuovať daň, chce len vyťažiť z tejto časti daní čo najviac. Pre štát je zdravie cieľom, pre firmu prostriedkom na zarobenie peňazí a keď toto nutné zlo môže nejako obísť, tak to určite aj využije. Že sa to dobre darí vidíme pri spore o zisk zdravotných poisťovní, pri rozhodnutí umožniť nerešpektovať minimálnu sieť, pri zvýšení nákladov na prevádzku nad 3,5%. Múdri predkovia pri podobných rozhodnutiach hovorili o capovi a záhradníkovi, čo o ohni a sluhovi.

Hlboké nedorozumenie tkvie v tom, že poisťovne majú do systému peniaze prinášať, nie z neho čerpať. Pričom výber odvodov rozhodne nemožno považovať za prinášanie zdrojov.

Na základe týchto faktov je podivné čítať vážne názory ľudí neprotestujúcich, keď ich nazvú komentátormi alebo analytikmi, ktoré hraničia s nepochopením problematiky. Alebo, a to je horšie, z kedysi rešpektovaných novín sa stal iba PR plátok?

Plakať nad tým, že sa všetci musíme skladať na stratu Všeobecnej znamená nevedieť, že na vlastnú prevádzku môžu zdravotné poisťovne použiť maximálne 3,5 % daní. Tá strata bola vynaložená na zdravie obyvateľov, podobne ako aj časť daní mimo odvodov.

A pritom je to práve naopak. My sa musíme ohradiť proti plytvaniu na niekoľko manažmentov, rovnakých oddelení, ktoré vykonávajú rovnakú činnosť. Musíme sa ohradiť proti zbytočným nákladom na marketing poisťovní bojujúcich proti sebe, na nezmyselné provízie pre obchodníkov lákajúcich ľudí z jednej zdravotnej poisťovne do druhej, proti zisku týchto poisťovní a aj nákladom na jeho vymáhanie, proti zvýšeniu nákladov na prevádzku nad 3,5%.

Vyzývať na hlasovanie nohami silne pripomína vyzývať počas bankovej krízy na hromadné výbery. Nerozumiem, aká motivácia môže viesť nezávislého novinára až k tomu, aby takto okato pomáhal získavať klientov konkurenčnej súkromnej firme. Neustále požadovať rozdelenie Všeobecnej na viac súkromných poisťovní je niečo podobné ako žiadať viac bratislavských magistrátov. A keď sa finačná situácia Všeobecnej stabilizuje, príde útok z opačnej strany. To čo urobili pacientom, ktorí potrebujú cievkovanie, je samozrejme svinstvo. Tak sa postupuje aj s mnohými ďalšími kategóriami pacientov, len sa o tom nepíše. Ale komentátor by mohol okrem mantry, týkajúcej sa Všobecnej, porozmýšľať napríklad nad tým, či by platy vyplácané dvom ďalším generálnym riaditeľom zdravotných poisťovní, nemohli problém aspoň niektorým pacientom vyriešiť.

Napriek tomu, že experiment so zdravotnými poisťovňami v súčasnej podobe skončil absolútnym fiaskom, stále existuje tlak časti vplyvných autorov článkov na zánik štátnej zdravotnej poisťovne. A to aj napriek tomu, že 70% občanov tohto štátu sa nedalo obalamutiť trápnou vitamínovou akciou, ktorou súkromné poisťovne lákali svojich klientov.

Akú majú alternatívu? Zadlžené nemocnice snáď vytvárajú lepšie podmienky pre klientov dvoch súkromných poisťovní? Alebo sa výrazne líšia čakacie doby na operácie? Alebo nemocnice budú vyberať hotovosť len od klientov Všeobecnej? Kontrolujú tieto ďalšie poisťovne, či napríklad nemocnice náhodou trojnásobne nepreplácajú podlahovú krytinu, o prístrojoch ani nehovoriac? Majú klienti konkurenčných poisťovní v našich nemocniciach zabezpečenú najmodernejšiu liečbu? Ranné návaly v zdravotných strediskách a šprintujúci pacienti hneď po otvorení strediska, aby vôbec mohli byť v ten deň ošetrení, sú iba poistenci Všeobecnej? A k tomuto všetkému ešte vítanie zrušenia minimálnej siete súkromnou poisťovňou a nádej, že práve zrušenie minimálnej siete umožní vybrať kvalitné nemocnice a lekárov. Umožní iba zníženie nákladov poisťovní a zvýšenie nákladov a času pacientov dochádzajúcich na ošetrenie o niekoľko desiatok kilometrov ďalej. Zároveň je to však aj priznanie, že súkromné zdravotné poisťovne nedokázali zabezpečiť kvalitné zdravotníctvo.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?